GLOBÁLNY STRATÉG JAN MÜHLFEIT: „KEĎ CHCETE VYNIKNÚŤ, MUSÍTE SA UČIŤ OD TÝCH NAJLEPŠÍCH NA SVETE!"

24.07.2018 │ Bývalý riaditeľ Microsoftu Jan Mühlfeit o svojom osobnom poslaní hovorí, že pomáha jednotlivcom, organizáciám a krajinám, aby odomkli svoj ľudský potenciál. Na základe svojej vlastnej skúsenosti vytvoril jedinečnú metodiku, ako nájsť osobnú výnimočnosť pre jednotlivca i tímy. Prinášame vám exkluzívny rozhovor s mužom, ktorý osobne radil Billovi Gatesovi.

Jan Mühlfeit
Narodil sa 8. januára 1962 v Jihlave. Vyštudoval informačné technológie na Elektrotechnickej fakulte ČVUT v Prahe. V roku 1993 začal pracovať vo firme Microsoft, kde pôsobil 22 rokov, z toho dlhých 15 rokov vo vrcholovom vedení firmy, posledných 7 rokov ako Prezident pre Európu Microsoft Corporation. Jeho tím zo strednej a východnej Európy bol štyrikrát vyhodnotený ako najlepší na svete, a to v čase, keď Microsoft bol firmou absolútne najväčšou na svetových burzách. Sám o tomto úspechu hovorí, že je to akoby štyrikrát vyhral Wimbledon, keďže v mladosti sa aktívne venoval tenisu. Zohral zásadnú úlohu v procese výrazného zlepšenia vzťahov firmy s európskymi inštitúciami. V roku 2014 odišiel z Microsoft-u a začal sa aktívne venovať koučovaniu, osobnému rozvoju a ako lektor a motivačný spíker pomáha a vzdeláva jednotlivcov i celé tímy v súkromnom i verejnom sektore po celom svete.

Prečo ste sa rozhodli po 22 rokoch opustiť Microsoft z pozície riaditeľa pre Európu?
Spúšťačom bol môj otec. Pôvodne som chcel byť tenisový tréner. Hral som závodne tenis a v roku 1981, keď som dokončil strednú školu, som mal vyplnenú prihlášku na fakultu telovýchovy. Otec ma však prehovoril, keďže som mal rád počítače, aby som šiel študovať práve informatiku a vďaka tomu som napokon skončil v Microsofte, pracoval tam 22 rokov a vystriedal rôzne pozície. Vždy som bol vnútorne nastavený, že raz odídem, nikdy to však nebolo urgentné. Keď môj otec napokon zomrel, mal som pocit, že nastal akýsi polčas, naplno som si uvedomil, že každý máme na tomto svete vymeraný určitý čas. Bol som s otcom až do konca a je to zvláštny pocit. V tej chvíli vám prebehne hlavou celý život. Zomrel v nemocnici na Morave, 140 km od Prahy a celú cestu späť som bol nesmierne smutný. Ale na konci tej cesty som mal ohromnú potrebu niečo urobiť, zmeniť. V ten večer som ešte nevedel, čo presne, ale na druhý deň už áno. Nasledujúcu sobotu som bol v Atlante a povedal som svojim šéfom, že končím.

Momentálne ste kouč, stratég, mentor. Zaoberáte sa osobnostným rozvojom, pozitívnym myslením, motiváciou. Na Slovensku je táto oblasť takpovediac v zárodkoch. Je to v Českej republike lepšie?
O trochu asi áno, ale ani v Čechách tej kvality moc nie je. Väčšina ľudí zaoberajúca sa týmito témami sú ľudia, ktorí pracovali v zahraničí. Napríklad Marián Jelínek bol 13 rokov s Jaromírom Jágrom v Kanade, ja som žil v zahraničí 20 rokov. Nemusíme však hovoriť len o osobnostnom rozvoji v tomto zmysle. Určitou formou rozvoja je aj to, ak ľudia, ktorí sa niečo naučia v zahraničí a vrátia sa domov, zdieľajú tieto novonabudnuté znalosti s ostatnými. Slovensko má veľa výborných športovcov, ktorí pôsobili v zahraničí a vrátili sa. Aj skvelá moderátorka Adela Banášová žila istý čas s rodičmi v zahraničí.

Myslíte si, že je nevyhnutné žiť v zahraničí, aby bol človek progresívny?
Keď chcete vyniknúť v čomkoľvek na svete, tak sa musíte učiť od tých najlepších na svete. Všetko ostatné je len strata času. A toto je dnes možné aj lokálne, vďaka internetu. Vďaka youtube či sociálnym sieťam sa ktokoľvek môže učiť od tých najlepších, pričom kedysi takáto možnosť neexistovala.

Čo je najdôležitejším aspektom toho, aby človek dosiahol to, čo chce?
Rozdiel medzi šampiónom - človekom, ktorý dosahuje to, čo chce a "obyčajným" človekom je v tom, že obaja majú strach, ale šampión to napriek strachu urobí. Prvotnou prioritou ľudstva bolo prežiť a doteraz je v nás zakódovaná snaha zabrániť nebezpečenstvu, zlyhaniu. Ale šampióni práve v tomto hľadajú, napriek strachu, príležitosť. Pri odpovedi na podobné otázky často používam ako príklad Nicka Vujicica, ktorého heslom je "žiadne nohy, žiadne ruky, žiadny strach". Tento motivačný spíker sa narodil bez nôh a rúk, ale napriek tomu cestuje po celom svete, pláva, hrá golf. Je dokonalým príkladom toho, že viera, pozitívne myslenie a nezdolnosť človeka vždy dokážu priviesť k vytúženému cieľu. Okrem iného hovorí, že človek musí byť originál a autentický.

Máte nejaký návod ako sa nájsť?
Existuje test, ktorý s ľuďmi často robievam a nazýva sa StrengthsExplorer. Môžu ho robiť ľudia od 14 rokov a odhalí vaše silné stránky, to v čom vynikáte a ste jedinečný. Ale na to mnohokrát nie je potrebný ani test. Dôležité je zamerať sa na činnosti a veci, ktoré nám dodávajú energiu, práve to sú naše silné stránky. Naopak, činnosti, ktoré nám energiu berú a sme z nich mentálne vyčerpaní sú naše slabiny. Žijeme však v prostredí, kde nás ovplyvňuje mnoho faktorov ako ekonomika, spoločenská situácia, nezamestnanosť.

Mladí ľudia často nevidia perspektívu. Je podľa vás riešením práve spomínaný odchod do zahraničia?
Nemusia odísť navždy. Existuje Erasmus, každá stredná škola dnes ponúka výmenné pobyty a umožňuje študovať mladým ľuďom kdekoľvek na svete, globálne. A ten globálny aspekt je veľmi dôležitý, lebo táto generácia si bude konkurovať globálne. Globálna konektivita znamená globálnu konkurenciu. To, že mladí ľudia odídu na čas do zahraničia, vyskúšajú a spoznajú niečo iné je to dobré. Na druhej strane, ako som už spomínal, majú dnes vďaka internetu možnosti ako sa rozvíjať v tom, v čom sú dobrí, učiť sa od najlepších a pri tom byť doma. Nie je to až tak o prostredí. Všetci psychológovia hovoria, že to, čo robíte formuje 90% vašej osobnosti, prostredie iba 10%. Ako náhle máte myslenie prvej ligy, ťah na bránu a robíte veci, ktoré vás bavia, tým viac sa vám darí.

Môže človek aj vo vyššom veku zmeniť od základov svoje profesijné smerovanie?
Samozrejme. Vďaka počítačovej tomografii sme zistili, že existuje niečo, čomu sa hovorí neuroplasticita. Mysleli sme si, že po 30 roku života už nám mozog "odumiera", ale nie je to tak. Aj v staršom veku sa synapsie a talenty, to čo má človek dané do vienka, aktivujú. Keď ich začnete používať, zas sa navzájom prepojujú. Mozog je plastický, čiže aj keď ste napríklad vyštudovali nesprávny odbor, ale potom začnete robiť niečo, na čo máte talent, čo vás baví, môžete uspieť. Ja som vyštudoval informatiku, fantasticky rozumiem technológiám, ale po štyroch rokoch som zistil, že ako extrovert nechcem sedieť celý deň za počítačom. Preto som šiel softvér predávať, začal som robiť marketing a uplatňovať svoje silné stránky. To zmenilo môj život, mozog sa začal prepájať iným smerom. Aj keď to, že mám technické znalosti je dobré, nie je to vec, ktorú som chcel robiť 8 hodín denne.

Vy hovoríte, že len 17 % populácie dokáže naplno využívať svoj potenciál. Vďaka čomu sa to môže otočiť, zlepšiť?
Momentálne sme vo výhodnej situácii, firmy už nevedia akým smerom sa uberať, aby biznis mohol naďalej rásť. Pritom, na druhej strane, je tu 83% ľudí, ktorí zďaleka nevyužívajú svoj potenciál. Dnes každý šéf povie, že to najdôležitejšie, čo vo firme máme, sú naši ľudia, čo je však iba polovičná pravda. Sú to totiž silné stránky týchto ľudí, čo je najdôležitejšie. A buď ten potenciál odomknete alebo nie. Myslím si, že nás v tomto smere čaká revolúcia, pretože podniky už nie sú schopné rásť prirodzene.

Vo všetkých svojich prednáškach hovoríte práve o silných stránkach jednotlivcov. Ako však nájsť tých správnych ľudí a prebudiť v nich tento potenciál?
Žijeme v ilúzii, že danej práci zodpovedá istý set silných stránok a schopností, ale osobne to vnímam inak. Aj na Mount Everest sa dá vyliezť z rôznych strán, a tak to je aj s prácou. Každý šéf alebo pracovník môže využívať svoje silné stránky. Nie je to často o tom, aby robil inú prácu, ale aby ju robil iným spôsobom, svojim najlepším. Neexistuje správny človek, len individuálny správny spôsob toho, ako vykonať danú prácu. Pri pohovoroch veľa firiem robí chybu, že hľadajú automat na správne odpovede. Avšak jediný spôsob, ako si firmy môžu konkurovať je schopnosť ich ľudí premýšľať. Vy hľadáte mysliaceho tvora. Potrebujete zistiť, či je človek schopný myslieť, pretože fakty sú za chvíľu irelevantné, všetky obory dnes napredujú závratnou rýchlosťou. Tiež je nutné ľudí inšpirovať, vybudovať emočné puto k tomu, čo robia. Aby ľudia našli v danej práci sami seba, nerobili ju len pre peniaze. Nie je to ľahké, práca s ľuďmi nie je ľahká a ešte ťažia je práca s ľuďmi, ktorí premýšľajú, ale o tom to je.

Tvrdíte, že máte tendenciu obklopovať sa najlepšími ľuďmi. Ako si takýchto ľudí okolo seba vyberáte?
Moja prvá silná stránka je maximalizmus. Maximalisti sú ľudia, ktorí vezmú perlu a ešte ju leštia. Maximalisti chcú všetko robiť najlepšie, mať najlepšie, pracovať s najlepšími. Zo začiatku je to ťažké, kedysi som na jednu pozíciu volal 20 - 30 uchádzačov, pretože som potreboval človeka, ktorý mal ťah na bránku, energiu a dokázal premýšľať. Ale v momente, keď už som mal vybudovanú sieť kontaktov vo svete, tí najlepší prichádzali sami. Vlani som koučoval české miss, ale o modelingu som nevedel nič. Spojil som sa s jednou kamarátkou, ktorá bola viceprezidentkou BBC a tá ma spojila s Duncanom Grayom, produkčným Naomi Campbell. Vašek Dejčmar, majiteľ spoločnosti Czechoslovak Models o mne napokon povedal, že za pol dňa som sa stal najzbehlejším človekom v modelingu v ČR (smiech). Tým chcem povedať, že vďaka tejto sieti je človek schopný dostať sa k tým správnym ľuďom. Okrem iného som české miss učil aj charizme, o ktorej som sa sám naučil z videí z Youtube.

Charizme sa dá naučiť a dokonca z Youtube?
Áno, charizma je zručnosť a dá sa jej naučiť, nezáleží na tom, či ste extrovert či introvert, či je niekto bohatý alebo chudobný. Našiel som si na Youtube dve ženy, ktoré sú podľa mňa v tomto smere najlepšie na svete a dnes charizmu učím dokonca manažérov či šéfov firiem. Samozrejme, som si toto učenie prispôsobil. Podľa mňa v samotnom strede toho, či človek je alebo nie je charizmatický je to, či je alebo nie je autentický. Keď niekto nie je autentický, druhý človek to dokáže odhaliť za 17 milisekúnd, v psychológií sa tomu hovorí inkongruencia. Keďže prvotná forma komunikácie boli gestá, nie reč a práve vďaka tomu dokážeme spoznať, keď niekto nie je sám sebou. A od toho sa odvíja aj to, ako charizmaticky pôsobíme na ostatných.

AUTOR: JY
FOTO: DÁŠA ČERNÁ